Občania majú povinnosť každý mesiac, kedy im príde zárobok, zaplatiť určité percento i štátu. No na čo tie peniaze a akým spôsobom ich štát využije, do toho už zasiahnuť nemôžu. Jednoducho je to povinnosť aj keby sme nepociťovali, že nám to pomáha. A to je škoda, no len ťažko to zmeníme. Kebyže sa občan odvážil nezaplatiť, jeho údaje dávno majú, zoberú mu ostatný majetok, časom i bývanie a tým v podstate právo na život. To mi je teda demokracia. Z daní by sa mali poskytovať i štátne služby, no keď je čoraz viac spoločností súkromných, platiť za služby musíme aj tak my. Veď ak si zrátame, že asi približne 5 000 000 ľudí v našom štáte zaplatí mesačne určitý poplatok, štát má každý mesiac neuveriteľný príjem a tým pádom sa mu naskytujú možnosti, poskytnúť občanom veľmi luxusné služby a to zadarmo.
No pociťujeme to?
Pociťujeme akurát nedostatok, štátne služby nám len škodia, než by nám pomohli a ak niečo namietneme, dostaneme odpoveď:
To je nový zákon, my s tým nič nespravíme.
Tak ale teda kto?! Začo si teda 5 000 000 ľudí mesačne platí? Dobre, priznávam, v niektorých veciach cítime pomoc, sú nám umožnené niektoré veci, no za taký príjem, aký štát od občanov prijíma, je to hrozne málo. V podstate to funguje na ten mafiánsky zákon. Plať a budeš chránený pred nami samými. A viac nepotrebuješ. Buď rád že žiješ a máš s rodinou kde bývať.
Dokonca i za zdravotné poistenie musí platiť zamestnávateľ, úrad práce, či sám občan, no štát nie.
Systém založený na daniach je myslený dobre, má to logiku. Každý občan by mal prispieť k spoločnému dobru a rozvoju. Lenže otázky znejú:
Ozaj platíme pre spoločné dobro nás všetkých, alebo len pár ľudí?
Pomáhajú tie dane rozvoju našich miest a obcí?
Uľahčujú nám štátne služby život, či nás len schválne navigujú zlým smerom, aby sme nerozmýšľali a platili i za to, za čo nemusíme a robili zo seba stádo, ktoré musí nastúpiť iba do práce, o ktorej nikto nesníva, len aby sme prežili?
